Komunita Cenacolo

Táto cesta bola pre mňa z mnohých dôvodov výnimočná. Spolu s Jankou som bol organizátor. Prvý krát sa išlo do Saluzza bez Ivana. A do Piešťan sme išli my Oravci vlakom. Bolo nás 6. Naposledy som sedel vo vlaku keď som končil svoje štúdia. A to už bolo ako hovoria moje deti v čase dinosaurov. V televízii sa často  hovorí že slovenské železnice sú na tom zle a tak sme im chceli pomôcť. Prvý šok som zažil na stanici v Kraľovanoch. Je taká istá ako pred 25 rokmi. Druhý keď som nevedel otvoriť dvere na vlaku a vo vlaku. Tretí keď sme si nemali kam sadnúť. No hrial ma pocit, že naše železnice prežijú aj napriek meškaniu a tlačenici. V správach našťastie nehovorili pravdu. Firma ktorá vozí toľko cestujúcich nemôže mať problémy.

V Piešťanoch nás už čakali naši ľudia. Všetci sa na nás obracali a ja som bol šťastný že mám super manželku – organizátorku,  lebo ona im vedela na všetko odpovedať. Ďalšou istotou boli šoféri. Milan a Peter. Cesta mohla začať. V Trnave a v Bratislave pristúpili poslední pútnici a my sme mohli začať našu púť. Začali sme ju sv. ružencom a poslednou modlitbou novény odovzdanosti od Dona  Dolinda Ruotola. Modlili sme sa za našu cestu, za naše stretnutia a za Ivana, ktorý nás tento krát sprevádzal duchovne. Za chvíľu som už počul že Janka s ním hovorí a tak sme mohli s kľudom   začať s predstavovaním. Je to super zvyk na našich komunítných cestách. Spolu s bilanciami, modlitbou  to vytvára jedno nie formálne  spoločenstvo.

Ranné chvály otca Juraja som zachytil len jedným uchom. A po krátkej chvíľke už ani jedným. Na krátkych prestávkach autobusu som zistil že mám riadne opuchnuté nohy. Pred pár rokmi by som bol hundral a mal nervy. Teraz som si spomenul na Ivana ako on cestoval a nikdy nehundral keď sme bilancovali prvý deň. A bol z nás všetkých najstarší.

Otec Juraj naplánoval sv. ruženec na 9 hodinu. O 8.30 nás zobrali do parády taliansky policajti. Klasicky ako z filmu. Jeden dobrý a druhý zlý. Hoci Barborka chcela s ním hovoriť po taliansky on sa obracal len na šoféra v angličtine. Spomínal pokutu. Bolo za 5 minút 9. Myslím že dosť ľudí sa modlilo a Duch Svätý  zasiahol. Za 2 minúty 9 nás pustili a my sme začali so sv. ružencom načas. Tak ako otec Juraj naplánoval. Plány sú dobrá vec.

Do Savigliana, mesta kde bol náš hotel, sme dorazili okolo 12 hodiny. Majiteľ s manželkou nás čakal a srdečne privítal. Ubytovanie prebehlo rýchlo a bez problémov. My sme si trochu pospali a potom sme išli spoločne na sv. omšu do blízkeho kostolíka.

Sv. omšu slúžil otec Juraj s otcom Ľubošom. Ja som bol šťastný. Uvedomil som si aké veľké požehnanie a akú veľkú milosť mám. Vedľa mňa je moja žena, vpredu miništruje môj najmladší  syn Lukáš a najstarší Matej je po 7 rokoch našej cesty v komunite. Doma je stredný syn Peter so sestrou Lenkou a starajú sa o našu najmladšiu 3 ročnú Ester.

Deň končíme bilanciami. Vďaka Ti mama Elvíra a vďaka Ti Ivan. 

Po prvej noci v hoteli, ktorá bola príjemne chladná, nás čakali pravé talianske raňajky: pečivo, croissant, syr, šunka, cereálie s jogurtom alebo mliekom, káva, čaj, džús...každý si mohol vybrať podľa chuti. Po raňajkách sme sa stretli na spoločnej rannej modlitbe z liturgie hodín – na ranných chválach a spojili sme sa s našimi cenacolskými mladými v modlitbe sv. ruženca (kráčajúci po parčíku, popri rieke v blízkosti hotela).
Voľné dopoludnie strávil každý podľa vlastného uváženia: niektorí úplne dovolenkovo na miestnom kúpalisku (voda bola naozaj veľmi príjemná), niektorí prechádzkou po meste, rozhovormi alebo aktívnou prípravou na festu prijatím sviatosti zmierenia. O 14.00 sme odchádzali do Saluzza. Tí, ktorí boli v Saluzze už opakovane, oboznamovali nás, nováčikov, kde sa nachádza prvý dom Cenacolo (Materský dom), kde je možné vyzdvihnúť slúchadlá na simultánny dabing a iné užitočné poznatky. A už sme prichádzali „na kopec“. Cenacolskí rodičia mávali organizátorom, zvítavali sa so známymi chlapcami z komunity. Nás, nováčikov, zaujal chlapčenský dom a jeho upravené, kvetinami a dokonalým trávnikom vyzdobené okolie, obrovský stan a všetko ostatné pripravené na otvorenie festy.
S nádejou som sa obzerala dookola, kým som sa nestretla (po 10 mesiacoch) so svojím synom, ktorý je od nového roku priamo v dome v Saluzze. Naše objatia syna boli naplnené veľkou vďačnosťou k Tomu, ktorý pozná a napĺňa naše túžby.O 15.30 začala Festa della Vita! Úvodný pozdrav a privítanie dona Stefana vystriedal zbor so svojím orchestrom a sólistami, skupina mladých na pódiu s tancom – gestami ("džestami"). Naozaj som netušila, že si na feste aj zatancujem.
Počas prestávky sme sa mohli posilniť v stánkoch s kávou, vodou, zmrzlinou, ovocím a iným občerstvením. K dispozícii boli aj stánky s oblečením (s tematikou cenacola a motívom festy - „eccomi“ („Hľa služobnica Pána“), stánky s rôznymi suvenírmi a výrobkami Popozerali sme si fotografie chlapcov a dievčat zo všetkých domov komunity (aj z tých misijných) – žiarila z nich radosť zo života vo Svetle. Všetky stánky obsluhovali dobrovoľníci - farníci zo Saluzze alebo komunitní rodičia a príbuzní. Aj títo boli pre nás inšpiráciou, ako rozšíriť našu službu vo farnosti. Sv. omšu koncelebrovalo viac ako 50 kňazov. V čítaní zo svätého evanjelia podľa Matúša Ježiš posielal apoštolov hlásať, že sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 10, 7-15). Príhovory, svedectvá , katechézy, aj celá sv. omša nám boli prekladané (ďakujeme Barborke, Igorovi aj vám ostatným tlmočníkom!). Zúčastneným boli k dispozícii kňazi aj k vyslúženiu sviatosti zmierenia (na rôznych miestach a v rôznych jazykoch). Ako spomenul môj manžel, privítanie aj sv. omša boli veľmi dynamické a niesli silnú pečať matky Elvíry.
Fascinovala nás úžasná organizácia festy – počas svätej omše (napr. na sv. prijímanie), zdravotná služba, pitná voda zdarma, toalety čisté aj po niekoľkých hodinách, smetné koše vyprázdňované podľa potreby...
Ale už skončil prvý deň festy, narýchlo zopár fotiek so synom a už odchádzame našim autobusom do hotela v Savigliane. Unavení z tepla, ale naplnení modlitbami, spevom a radosťou ešte zvládavame večerné niekoľkohodinové bilancovanie na schodoch pred hotelom. Už naozaj neviem, či sme išli spať vo štvrtok alebo až v piatok!

anna

Ahojte,
Volám sa Magdaléna a prijala som pozvanie k tomu, aby som Vám v krátkosti svedčila o tom, čo Pán cez Máriu a komunitu Cenacolo pre nás pripravil na tohtoročnej oslave života. Témou oslavy života bolo práve Máriino „ECCOMI- HĽA SLUŽOBNICA PÁNA.“ Skôr ako Mária vyslovila svoje Eccomi, anjel ju povzbudil slovami: „ Neboj sa!“ Práve nad touto výzvou sme uvažovali v piatok.
Otec Francesco nás vo svojej katechéze povzbudil k tomu, aby sme neprestávali byť vďační voči Bohu. To nám pomôže v boji proti strachu a pesimizmu. Pripomenul nám, že svoje ustráchané srdce potrebujeme naplniť Božím slovom. Nesústrediť sa na seba, ale žehnať a pomáhať. Konať veľa dobra cez jednoduchý rozhovor, povzbudenie, úsmev.
Pre mňa osobne bolo jedným veľkým prekvapením svedectvo Aurélie, rehoľnej sestry, ktorá spolu s mamou Elvírou pred 34 rokmi otvorila prvý dom komunity. Podelila sa s nami o nie jeden zážitok s mamou Elvírou. Mama Elvíra nemala strach pretože dôverovala Bohu. V dôvere mu už hneď na začiatku povedala: „ Ja urobím všetko čo budeš odo mňa chcieť, ale ty ukáž, že si otec a postaraj sa o svoje deti.“ Pretože
mala dôveru, Boh jej dal vždy to o čo ho prosila. Do dnes sa vo svojej prozreteľnosti stará o svoje deti v komunite po celom svete.
Každý z nás si v toto ráno priniesol na kopec v Saluzzo svoje menšie alebo väčšie strachy a obavy. Ten kto otvoril svoje srdce pred Pánom v dôvere počas adorácie odchádzal uzdravení a slobodní.
Večer sme mohli vidieť a počuť veľké množstvo odvážnych mužov a žien, ktorí počas 20-tych rokov prichádzali na misie. Podelili sa s nami o všetko to ťažké, ale aj pekné čo dostali práve skrze misie. Celý tento deň sme zakončili spevom a tancom až do posledných síl.
Ďakujem ti Mária, že nás cez mamu Elvíru aj dnes učíš nemať strach. S dôverou sa odovzdávať do Božích rúk v radostiach, ale aj utrpení .

Magdaléna

Nedávna minulosť.
Pri svätých omšiach – a nielen v našej farnosti, počúvam o Božom dotyku. Máme sa modliť o skúsenosť Božieho dotyku a Božej prítomnosti. –Modlite sa k Duchu svätému, aby vám otvoril srdcia, aby ste pocítili Boží dotyk. Počúvam a rozmýšľam, čo to je, aký je to pocit, načo je to dobré a musím sa priznať, že som aj trocha závidel a obdivoval svedčiacich o Božom dotyku. Tak oni Boží dotyk už zažili a ja nie – asi si ešte nezaslúžim, asi sa neviem pripraviť na stretnutie s Bohom – alebo ešte nenastal čas.

Júl 2017
Autobus nás priviezol na Kopec nad Saluzzo. Spolu so synom Jánom a ostatnými pútnikmi ideme do veľkého stanu, v ktorom sa konajú sväté omše, modlitby a ostatný program. Prechádzame okolo „Banketo“ – to sú miesta, kde sa predávajú spomienkové predmety. Naša dcéra Adriána, ktorá je v komunite, mala na starosti tieto priestory a my sme sa vždy zastavili pri nej, aby sme sa pozdravili. Tatino, dnes, keď budeme mať voľný čas, pôjdeme do kaplnky- povedala. Prekvapila ma a zároveň potešila, lebo ona nás ešte nikdy nepozvala k modlitbe alebo na nejaké požehnané miesto. Po svätej omši a obede, sme, ako Adriana povedala, všetci traja išli do kaplnky. Stála neďaleko na vyvýšenom mieste. Ako sme vstupovali dnu, uvedomoval som si, že to vonkajšie prostredie, z ktorého prichádzame, to množstvo ľudí a hluk, rýchle odchádzalo. Vnímal som len intenzívne ticho, mäkké prítmie, modliacich sa ľudí a vpredu na obetnom stole jasne osvetlenú Sviatosť Oltárnu. Už veľakrát som bol na adorácii a poklone, ale taký pokoj, ľahkosť, uvoľnenosť a radosť som ešte necítil, ako teraz. Potom som skôr vnímal, ako počul slová: „Čakám ťa, som rád, že si prišiel. Tu na tomto mieste ťa čakám.“ Potom nastalo ticho a ja som si vychutnával len pokoj okolo aj vo mne. Bolo to také zvláštne, nepoznané a veľmi silné. Neviem ako dlho som uvažoval o prežitom, keď mi vedľa mňa stojaci syn Janko ukázal ľudí, čo na lístky písali úmysly. Napísali sme aj my a odniesli sme ich dopredu do košíka. Keď sme išli z kaplnky, čakal nás ďalší program na ďalšie dni. No vo mne stále bežal a beží film o tom, čo som zažil a vnímal. Sám neviem, či to bol Boží dotyk, alebo len príprava na to, čo možno ešte príde, no v každom prípade chválim a ďakujem Pánu Bohu za to, že to, čo som zažil bolo na takom mieste a v takej chvíli.

Marián

 

Na Festivale Života som bola prvý krát. Musím povedať, že som len cestovala za dcérou, to bol pre mňa cieľ cesty. Nepoznala som moc podrobne komunitu, ako to tam funguje. Dcéra je na skúsenosti 4-tý rok a ja som rešpektovala, keď si to vybrala a je šťastná, to mi stačilo. Veľmi mi doma chýbala a tajne som dúfala že už ju to konečne prejde a vráti sa. No opak bol pravdou. Tak som sa jej už aspoň zakaždým prestala vypytovať, kedy sa vráti domov. Festival ma ohromil. Prišla som tam taká už duchovne vyprahnutá a unavená zo všetkého. A toto, ako keď vám niekto naleje živej vody... Hneď pri prvom vstupe pod stan ako mladí spievali, tancovali, ich premenené žiariace tváre. Tak mohutne sa ma to všetko dotklo, že sa mi okamžite začali valiť z očí potoky sĺz. Všetky dni boli úžasné, silné, plné prekvapení, duchovných zážitkov. Nedá sa to ani opísať. A nedeľa, tá sa niesla už v duchu blížiaceho sa odchodu a lúčenia, smútku, že sa to všetko končí.
Ďakujem všetkým úžasným spolucestujúcim a aj kňazom čo nás sprevádzali.
Mám Vás rada. Čaute všetci

Ľudmila