Komunita Cenacolo

Nádej byť svätým

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V deň nášho krstu pre nás zaznelo vzývanie svätých. Mnohí z nás boli v tej chvíli deťmi, nesenými v náručí rodičov. Krátko pred úkonom pomazania olejom katechumenov, symbolom Božej moci v boji proti zlu, kňaz pozval celé zhromaždenie k modlitbe za tých, čo išli prijať krst, vzývajúc príhovor svätých.

To bolo po prvýkrát, čo nám v priebehu nášho života bola darovaná táto spoločnosť „starších“ bratov a sestier – svätých ­­–, ktorí prešli tou istou cestou ako my, ktorí poznali tie isté naše námahy, a ktorí navždy žijú v Božom objatí. List Hebrejom označuje túto spoločnosť, ktorá nás obklopuje, výrazom «oblak svedkov» (12,1). Takýto sú svätí: je to celý oblak svedkov.

Kresťania v boji proti zlu nezúfajú. Kresťanstvo pestuje jednu nevyliečiteľnú dôveru: neverí, že negatívne a rozkladné sily by mohli zvíťaziť. Posledným slovom nad dejinami človeka nie je nenávisť, nie je smrť, nie je vojna. V každej chvíli života nám pomáha Božia ruka a tiež nenápadná prítomnosť všetkých veriacich, ktorí «nás predišli so znakom viery» (Rímsky kánon).

Ich existencia nám hovorí predovšetkým to, že kresťanský život nie je akýmsi nedosiahnuteľným ideálom. A spoločne nás utešuje: nie sme sami, Cirkev je tvorená nespočetnými bratmi, neraz anonymnými, ktorí nás predišli a ktorí sú pôsobením Ducha Svätého zapojení do životných udalostí tých, čo ešte žijú tu na zemi.

Vzývanie svätých pri krste nie je ich jediným vzývaním poznačujúcim cestu kresťanského života. Keď dvaja snúbenci zasväcujú svoju lásku vo sviatosti manželstva, opäť sa pre nich – tentoraz ako pre dvojicu – vzýva príhovor svätých. A toto vzývanie je zdrojom dôvery pre dvoch mladých vydávajúcich sa na „cestu“ manželského života.

Ten, kto skutočne miluje, má túžbu a odvahu povedať „navždy“ – navždy – lebo vie, že potrebuje Kristovu milosť a pomoc svätých, aby mohol žiť manželský život navždy. Nie tak, ako hovoria niektorí: „pokiaľ trvá láska“. Nie. Navždy! V opačnom prípade je lepšie, ak sa neoženíš, nevydáš. Buď navždy, alebo nič. Preto sa v liturgii uzatvárania manželstva vzýva prítomnosť svätých.

A v ťažkých chvíľach je treba mať odvahu pozdvihnúť oči k nebu, mysliac na mnohých kresťanov, ktorí prešli strasťami a uchovali svoje krstné rúcha bielymi, vypierajúc ich v Baránkovej krvi (porov. Zjv 7,14): tak hovorí kniha Zjavenia apoštola Jána. Boh nás nikdy neopúšťa: zakaždým, keď to potrebujeme, príde jeden z jeho anjelov, aby nás pozdvihol a dodal nám útechy.

Niekedy sú to „anjeli“ s ľudskou tvárou a srdcom, lebo Boží svätí sú vždy tu, ukrytí uprostred nás. Toto je ťažké pochopiť a aj predstaviť si to, no svätí sú prítomní v našom živote. A keď niekto vzýva nejakého svätého či svätú, je to preto, že je blízko nás.

Aj kňazi si uchovávajú spomienku na vzývanie svätých, ktoré sa nad nimi odriekalo. Je to jedna z najdojemnejších chvíľ liturgie kňazskej vysviacky. Kandidáti si ľahnú na zem tvárou dolu. A celé zhromaždenie, vedené biskupom, vzýva príhovor svätých. Jeden muž by bol zdrvený ťarchou misie, ktorá je mu zverená, avšak vnímajúc, že celé nebo stojí za ním, že mu nebude chýbať Božia milosť, lebo Ježiš zostáva vždy verný, vtedy je možné začať s pokojom a sviežosťou. Nie sme sami.

A čím sme my? Sme prachom ašpirujúcim na nebo. Naše sily sú slabé, je však mocné tajomstvo milosti, ktorá je prítomná v živote kresťanov. Sme verní tejto zemi, ktorú Ježiš miloval v každom okamihu svojho života, avšak vieme a chceme dúfať v premenu sveta, v jeho definitívne naplnenie, kde konečne nebude viac sĺz, zloby ani utrpenia.

Nech nám všetkým Pán daruje nádej byť svätými. Niekto z vás sa ma môže opýtať: „Ale Otče, je možné byť svätým v každodennom živote?“ Áno, je to možné. „No znamená to, že sa musíme modliť celý deň?“ Nie, znamená to, že si musíš plniť svoje povinnosti po celý deň: modliť sa, ísť do práce, strážiť deti.

No žiada sa robiť to všetko so srdcom otvoreným voči Bohu, s tou ochotou, aby naša práca, ale aj to, keď sme v chorobe, v utrpení, v ťažkostiach, aby tieto ťažkosti boli otvorené k Bohu. A tak sa staneme svätými. Dá sa to. Nech nám Pán dá nádej byť svätými. Možeme sa nimi stať. Myslíme si, že je to ťažké, že je ľahšie byť zločincami než svätými... To nie. Je možné byť svätými, lebo nám pomáha Pán. Je to on, kto nám pomáha.

Je to veľký dar, ktorý každý z nás môže venovať svetu. Nech nám Pán dá milosť veriť v neho tak hlboko, že sa staneme obrazom Krista pre tento svet. Naše dejiny potrebujú „mystikov“: osoby odmietajúce akúkoľvek nadvládu, zamerané na lásku k blížnemu a na bratstvo. Mužov a ženy, ktorí sú v živote ochotní prijať aj istú dávku utrpenia, lebo na seba berú námahu druhých. Veď bez týcho mužov a žien by svet nemal nádej. Preto vám želám, a prajem to i sebe, aby nám Pán dal nádej byť svätými. Ďakujem!

Boh miluje bezpodmienečne a nezištne

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa táto audiencia koná na dvoch miestach, avšak prepojených cez veľkoplošné obrazovky. Chorí, aby netrpeli horúčavou, sú v Aule Pavla VI., a my sme tu. Všetci sme však spolu. A spája nás Duch Svätý – ten, kto vždy vytvára jednotu. Pozdravujeme tých, čo sú v aule. 

Nikto z nás nemôže žiť bez lásky. A jedným nepekným druhom otroctva, do ktorého môžeme upadnúť, je domnievať sa, že lásku si treba zaslúžiť. Možno veľká časť úzkosti súčasného človeka pochádza z tohto: z presvedčenia, že ak nie sme silní, príťažliví a pekní, tak sa nami nikto nebude zaoberať. Toto je cesta meritokracie, nie je tak?

Mnohí ľudia sa dnes usilujú o istú viditeľnosť len preto, aby utíšili akúsi vnútornú prázdnotu: akoby sme boli osobami večne potrebujúcimi uistenia. Viete si však predstaviť svet, kde si všetci žobrú o pozornosť druhých uvádzaním dôvodov, zatiaľ čo nikto nie je ochotný druhého milovať nezištne? Predstavte si takýto svet... svet bez nezištnosti lásky... Vyzerá to ako ľudský svet, no v skutočnosti je to peklo.

Mnohé narcistické prejavy človeka sa rodia z pocitu osamelosti. A aj z osirelosti. Neraz sa v pozadí zdanlivo nevysvetliteľného správania ukrýva jedna otázka: je možné, že si nezaslúžim byť oslovovaný po mene? Čiže byť milovaným? Lebo láska vždy oslovuje po mene...

Keď tým, kto nie je milovaný alebo sa ním necíti byť, je dospievajúci človek, môže sa z toho zrodiť násilie. V pozadí mnohých foriem sociálnej nenávisti a výtržníctva je častokrát srdce, ktorému sa nedostalo povšimnutia. Neexistujú zlé deti, rovnako ako neexistujú dospievajúci, ktorí by boli celkom skazení, avšak existujú takí, čo sú nešťastní. A čo nás môže urobiť šťastnými, ak nie skúsenosť darovanej a prijatej lásky?

Život ľudskej bytosti je vzájomná výmena pohľadov: niekto, kto nám vyčarí prvý úsmev, a my, ktorí sa nezištne usmejeme na toho, kto je uzavretý v smútku, a tak mu umožníme dostať sa z neho von. Výmena pohľadov: pohľad do očí... a otvárajú sa dvere srdca.

Prvým krokom, ktorý Boh robí smerom k nám, je krok lásky, ktorá je ústretová a bezpodmienčná. Boh miluje ako prvý. Boh nás nemiluje preto, že je v nás nejaký dôvod vzbudzujúci lásku. Boh nás miluje, pretože on sám je láskou a láska pre svoju prirodzenosť má tendenciu sa šíriť, darovať sa. Ani svoju dobrotivosť Boh neviaže na naše obrátenie: jedine v tom zmysle, že ono je dôsledkom Božej lásky.

Svätý Pavol to dokonale vystihuje: «Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8). - Keď sme boli ešte hriešnici. Bezpodmienečná láska. - Boli sme „vzdialení“, ako márnotratný syn v podobenstve: «Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto» (Lk 15,20). Z lásky k nám Boh uskutočnil exodus zo seba samého, aby nás prišiel navštíviť do týchto končín, kde bolo nemysliteľné, že by tam on vkročil. Boh nás miloval aj vtedy, keď sme boli zatúlaní.

Kto z nás miluje takýmto spôsobom, ak nie ten, kto je otcom či matkou? Mama aj naďalej miluje svoje dieťa, aj vtedy, keď je toto dieťa vo väzení. Pamätám si na mnohé mamy, v mojej predošlej diecéze, ako čakávali v rade na vstup do väzenia, množstvo matiek. A nehanbili sa. Syn bol vo väzení, no bol to ich syn. A znášali mnohé pokorovania pri prehliadkach pred vstupom, avšak: „Je to môj syn!“ – „Pani, veď váš syn je zločinec!“ – „Je to môj syn!“

Jedine táto láska matky a otca nám dáva pochopiť, aká je láska Boha. Matka nežiada zrušenie ľudskej spravodlivosti, lebo každé pochybenie si vyžaduje vykúpenie, avšak matka nikdy neprestane trpieť pre svoje dieťa. Miluje ho aj vtedy, keď je hriešnikom. Boh tak isto koná s nami: sme jeho milovanými deťmi! Nuž, môže sa stať, že by mal Boh nejaké deti, ktoré by nemiloval? Nie. Všetci sme milovanými Božími deťmi.

Nad naším životom nie je nijaké zlorečenie, jedine dobrotivé slovo Boha, ktorý utvoril našu existenciu z ničoho. Všetko zahŕňajúcou pravdou je vzťah lásky spájajúci Otca so Synom prostredníctvom Ducha Svätého, vzťah, do ktorého sme prijatí skrze milosť. V ňom, v Kristovi Ježišovi, sme boli chcení, milovaní, vytúžení. Je tu niekto, kto do nás vtlačil prvotnú krásu, ktorú žiaden hriech, žiadne nesprávne rozhodnutie nikdy nebude môcť úplne vymazať.

Sme vždy v Božích očiach malými fontánami, ktoré sú na to, aby chrlili dobrú vodu. Povedal to Ježiš samaritánskej žene: «Voda, ktorú [ti] dám, stane sa v [tebe] prameňom vody prúdiacej do večného života» (Jn 4,14).

Aký je liek na zmenu srdca nešťastnej osoby? Aká je medicína na premenu srdca človeka, ktorý nie je šťastný? [prítomní odpovedajú: Láska!] Silnejšie! [kričia: Láska!] Výborne! Vynikajúco! Ste všetci skvelí! A ako dáme človeku pocítiť, že je milovaný? Predovšetkým ho treba objať. Dať mu pocítiť, že je vytúžený, že je dôležitý a prestane byť smutný.

Láska vyvoláva lásku, a to silnejším spôsobom než keď nenávisť vyvoláva smrť. Ježiš nezomrel a nevstal z mŕtvych pre seba samého, ale pre nás, aby naše hriechy boli odpustené. Je tu teda čas zmŕtvychvstania pre všetkých: čas pozdvihnúť chudobných z malomyseľnosti, predovšetkým tých, ktorí ležia v hrobe po dobu oveľa dlhšiu než tri dni. Nech tu, na naše tváre zaveje vietor oslobodenia. Nech tu vzklíči dar nádeje. A nádej je tá od Boha Otca, ktorý nás miluje takých, akí sme: miluje nás vždy, všetkých. Dobrých aj zlých. Súhlasíte? Ďakujem!

Boží otcovský vzťah je zdrojom našej nádeje

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V Ježišovej modlitbe bolo čosi fascinujúce, čosi až tak podmanivé, že jedného dňa ho jeho učeníci poprosili, aby ich s ňou oboznámil. Táto epizóda  sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša, ktorý bol spomedzi evanjelistov tým, kto najviac zdokumentoval tajomstvo modliaceho sa Krista - Pána, ktorý sa modlí. Ježišovi učeníci sú zasiahnutí skutočnosťou, že on, osobitne ráno a večer, sa uťahuje do samoty a „ponára sa“ do modlitby. A preto ho jedného dňa prosia, aby aj ich naučil modliť sa (porov. Lk 11,1). Vtedy práve im Ježiš odovzdáva modlitbu, ktorá sa stala kresťanskou modlitbou „par excellence“: Otčenáš.

Popravde, Lukáš nám v porovnaní s Matúšom podáva Ježišovu modlitbu v tak trochu skrátenej forme, ktorá sa začína jednoduchou invokáciou: «Otče» (v.2). Tu je zhrnuté celé tajomstvo kresťanskej modlitby, v tomto slove: mať odvahu nazývať Boha menom Otec. Potvrdzuje to aj liturgia, keď pri výzve ku spoločnému prednášaniu Ježišovej modlitby používa výraz «osmeľujeme sa povedať».

Veď nazývať Boha menom „Otec“ vôbec nie je samozrejmosťou. Viedlo by nás to skôr  k používaniu vyšších titulov, ktoré sa nám zdajú byť úctivejšie voči jeho transcendencii. Naopak, to, že ho vzývame ako „Otca“, nás s ním stavia do vzťahu dôvery, ako dieťa, ktoré sa obracia na svojho otecka, vediac, že on ho miluje a stará sa oň. Toto je veľká revolúcia, ktorú kresťanstvo vtláča do náboženskej psychológie človeka. Tajomstvo Boha, ktoré nás vždy fascinuje a dáva nám cítiť sa maličkými, nás však už viac nedesí, negniavi, nenapĺňa úzkosťou.

Toto je revolučný obrat, ktorý je ťažko poňať našou ľudskou mysľou; až natoľko, že dokonca v príbehoch o zmŕtvychvstaní sa hovorí, že ženy po tom, ako videli prázdny hrob a anjela, «utekali od hrobu, lebo sa ich zmocnila hrôza a strach» (Mk 16,8). Avšak Ježiš nám zjavuje, že Boh je dobrým Otcom a hovorí nám: „Nebojte sa!“

Pomyslime na podobenstvo o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Ježiš rozpráva o istom otcovi, ktorý pre svojich synov vie byť jedine láskou. O otcovi, ktorý netrestá syna za jeho aroganciu, a ktorý je schopný dokonca zveriť mu jeho časť dedičstva a nechať ho odísť z domu. Boh je Otcom, hovorí Ježiš, avšak nie ľudským spôsobom, lebo na tomto svete neexistuje žiadny otec, ktorý by sa zachoval ako protagonista tohto podobenstva. Boh je Otcom spôsobom jemu vlastným: dobrým, nechrániacim sa pred slobodnými rozhodnutiami človeka, schopným vyjadrovať sa jedine formami slovesa „milovať“.

Keď sa rebelujúci syn po tom, ako všetko premrhal, konečne vracia do rodného domu, tento otec neaplikuje kritériá ľudskej spravodlivosti, no predovšetkým cíti potrebu odpustiť, a prostredníctvom svojho objatia dáva synovi porozumieť, že po celý ten dlhý čas jeho neprítomnosti mu chýbal, bolestne chýbal jeho otcovskej láske. Akým bezmedzným tajomstvom je Boh pestujúci takýto typ lásky voči svojim deťom!

Možno práve z tohto dôvodu sa apoštol Pavol, keď poukazuje na centrum kresťanského tajomstva, necíti na to, aby do gréčtiny preložil jedno slovo, ktoré Ježiš v aramejčine vyslovoval ako „abba“. Dvakrát sa sv. Pavol vo svojich listoch (porov. Rim 8,15; Gal 4,6) dotýka tejto témy a ponecháva toto slovo nepreložené, v tej istej forme, v akej sa objavilo na Ježišových perách, „abba“, ešte intímnejší výraz v porovnaní s výrazom „otec“, ktorý niektorí prekladajú ako „otecko, ocko“.

Drahí bratia a sestry, nikdy nie sme sami. Môžeme byť vzdialení, nevraživí, mohli by sme sa aj prehlasovať za „bezbožných“. Avšak evanjelium Ježiša Krista nám zjavuje, že Boh, ktorý nevie zostať bez nás, on nikdy nebude akýsi „Boh bez človeka“. On je ten, čo nevie zostať bez nás, a toto je jedno veľké tajomstvo! Boh nevie byť Bohom bez človeka: je to veľké tajomstvo! A táto istota je zdrojom našej nádeje, ktorú nachádzame uchovanú vo všetkých prosbách modlitby Otčenáš.

Keď potrebujeme pomoc, Ježiš nám nehovorí, aby sme rezignovali a uzavreli sa do seba, ale aby sme sa obrátili na Otca a prosili ho s dôverou. Všetky naše potreby, od tých najevidentnejších s dennodenných, ako sú jedlo, zdravie, práca, až po potrebu, aby nám bolo odpustené a potrebu opory počas pokušení, nie sú zrkadlom našej osamelosti: je tu naopak Otec, ktorý na nás vždy hľadí s láskou, a ktorý nás istotne neopúšťa.

Taraz mám pre vás jeden návrh: každý z nás má mnoho problémov a mnoho potrieb. Pomyslime trochu v tichu na tieto problémy a na tieto potreby. Pomyslime aj na Otca, na nášho Otca, ktorý nemôže byť bez nás, a ktorý v tejto chvíli na nás hľadí. A všetci sa spoločne s dôverou a nádejou modlime: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ [spolu so zhromaždením]. Ďakujem.“

V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec obrátil ako zvyčajne na mladých, chorých a novomanželov:

„Nedávno započatý mesiac jún nám pripomína úctu k Najsvätejšiemu Ježišovmu Srdcu: drahí mladí, v škole Božského Srdca vzrastajte v obetavosti k blížnemu; drahí chorí, v utrpení zjednoťte vaše srdce so srdcom Božieho Syna; a vy, drahí novomanželia, hľaďte na Ježišovo Srdce, aby ste sa naučili bezpodmienečnej láske.“

Rozsievači nádeje, tešitelia v sile Ducha Svätého

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na prahu slávnosti Turíc nemôžeme nehovoriť o vzťahu, ktorý existuje medzi kresťanskou nádejou a Duchom Svätým. Duch je tým vetrom, ktorý nás poháňa vpred, ktorý nás udržiava v kráčaní, dáva nám cítiť, že sme pútnikmi a cudzincami a nedovoľuje nám pohodlne sa uvelebiť a stať sa akýmsi „vysedávajúcim“ ľudom.

List Hebrejom prirovnáva nádej ku kotve (porov. 6,18-19); a k tomuto obrazu môžeme pridať obraz plachty. Ak je kotva tým, čo dáva loďke istotu a udržuje ju „ukotvenú“ na vlniacom sa mori, plachta je naopak tým, čo jej dáva hýbať sa a napredovať na vode. Nádej je skutočne ako plachta; ona zachytáva vietor Ducha Svätého a premieňa ho na hybnú silu poháňajúcu loďku podľa okolností buď na more alebo k brehu.

Apoštol Pavol uzatvára svoj List Rimanom týmto žičením - dobre počúvajte, aké krásne je to prianie -: «Boh nádeje nech vás naplní všetkou radosťou a pokojom vo viere, aby ste v sile Ducha Svätého oplývali nádejou» (15,13). Zamyslime sa trochu nad obsahom týchto nádherných slov.

Výraz „Boh nádeje“ neznamená len to, že Boh je predmetom našej nádeje, čiže tým, ku ktorému dúfame, že jedného dňa dôjdeme vo večnom živote; znamená tiež to, že Boh je tým, kto nám už teraz dáva dúfať, dokonca dáva nám „v nádeji sa radovať“ (Rim 12,12): radovať sa už teraz z toho, že dúfame, a nie iba dúfať, že sa raz budeme radovať.

Je to radosť z dúfania, a nie dúfanie, že budeme mať radosť. Už dnes. „Kým je tu život, je tu nádej“ – hovorí ľudové príslovie (v slovenčine: „Nádej umiera posledná“, pozn. prekl.). Ľudia potrebujú nádej, aby žili, a potrebujú Ducha Svätého k tomu, aby mohli dúfať.

Počuli sme, že sv. Pavol pripisuje Duchu Svätému schopnosť dať nám dokonca „oplývať nádejou“. Oplývať nádejou znamená nikdy sa nenechať odradiť; znamená to dúfať «proti každej nádeji» (Rim 4,18), čiže dúfať aj vtedy, keď sa vytráca každý ľudský dôvod k nádeji, ako to bolo u Abraháma, keď mu Boh kázal obetovať svojho jediného syna, Izáka, a ako to bolo ešte viac u Panny Márie pod Ježišovým krížom.

Duch Svätý umožňuje túto neporaziteľnú nádej tým, že nám vnútorne dosvedčuje, že sme Božími deťmi a jeho dedičmi (porov. Rim 8,16). Ako by mohol ten, ktorý nám dal vlastného jediného Syna, nedarovať nám spolu s ním aj všetko ostatné? (porov. Rim 8,32) «Nádej nezahanbuje», bratia a sestry, nádej nesklame, «lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali» (Rim 5,5). Nesklame preto, lebo je tu vnútri Duch Svätý, ktorý nás pobáda ísť vpred, vždy vpred. A preto nádej nesklame.

A ešte viac: Duch Svätý nás nielenže uschopňuje dúfať, ale nás aj robí rozsievačmi nádeje, aby sme aj my – ako on a vďaka nemu – boli „paraklétmi“, čiže utešiteľmi a ochrancami bratov. Rozsievači nádeje. Kresťan môže zasievať trpkosť, môže rozsievať pochybnosti, a toto nie je kresťanské. A ty, ak takto konáš, nie si dobrým kresťanom. Rozsievaj nádej: šír olej nádeje, šír vôňu nádeje, a nie ocot trpkosti a beznádeje.

Blahoslavený kardinál Newman v jednom svojom príhovore povedal veriacim: «Poučení naším vlastným utrpením, našou bolesťou, dokonca našimi vlastnými hriechmi, budeme mať myseľ a srdce vycvičené pre každé dielo lásky voči tým, ktorí to potrebujú. Podľa miery našich schopností budeme utešiteľmi na obraz Parakléta» – čiže Ducha Svätého – «a vo všetkých významoch, ktoré v sebe nesie toto slovo: zástancami, pomocníkmi, tešiteľmi. Naše slová a naše rady, náš spôsob konania, náš hlas, náš pohľad budú milé a upokojujúce» (Parochial and plain Sermons, 5. diel, Londýn 1870, s. 300n.).

A predovšetkým chudobní, vylúčení a nemilovaní sú tými, čo potrebujú niekoho, kto sa pre nich stane „paraklétom“, čiže utešiteľom a ochrancom. Tak ako sa Duch Svätý stáva pre každého z nás, čo sme tu na námestí, tešiteľom a ochrancom. To isté musíme robiť pre tých najnúdznejších, pre tých najviac odpisovaných, pre tých, čo to najviac potrebujú, pre tých, čo najviac trpia. Byť obrancami a utešiteľmi.

Duch Svätý živí nádej nielen v srdci ľudí, ale aj v celom stvorenstve. Apoštol Pavol hovorí – zdá sa to byť tak trochu zvláštne, avšak je to pravda – hovorí, že aj stvorenie „túžobne očakáva“ oslobodenie a „vzdychá a zvíja sa“ ako v pôrodných bolestiach (porov. Rim 8,20-22). «Tou energiou, ktorá dokáže pohnúť svetom nie je akási anonymná a slepá sila, ale je ňou pôsobenie Božieho Ducha, ktorý sa „vznášal nad vodami“ (Gn 1,2) na počiatku stvorenia» (Benedikt XVI., Homília, 31. mája 2009). Aj toto nás pobáda k úcte ku stvorenstvu: nedá sa pošpiniť obraz bez spôsobenia urážky umelcovi, ktorý ho vytvoril.

Bratia a sestry, nech nás blížiaca sa slávnosť Turíc – ktorá je narodeninami Cirkvi – zastihne svorných v modlitbe, spolu s Máriou, Ježišovou a našou Matkou. A dar Ducha Svätého nech nám dá prekypovať nádejou. Ba ešte viac: nech nám dá „plytvať“ nádejou pre všetkých tých, čo sú najviac odkázaní, najviac odpisovaní, a pre všetkých tých, čo to potrebujú. Ďakujem.“

Cesta do Emauz ako terapia nádeje

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel pristaviť pri skúsenosti dvoch učeníkov z Emauz, o ktorých hovorí Lukášovo evanjelium (porov. 24,13-35). Predstavme si tú scénu: dvaja muži kráčajú sklamaní, smutní, presvedčení, že za sebou zanechávajú trpkú záležitosť, ktorá sa zle skončila.

Pred tou Veľkou nocou boli plní nadšenia: presvedčení, že tie dni budú rozhodujúce pre ich očakávania a pre nádej všetkého ľudu. Zdalo sa, že Ježiš, ktorému zverili svoj život, konečne dospel k rozhodujúcej bitke: že teraz, po dlhom období prípravy a skrytosti, ukáže  svoju moc. To bolo to, čo očakávali. No nestalo sa tak.

Dvaja pútnici v sebe živili čisto ľudskú nádej, ktorá sa teraz rozbila na márne kúsky. Ten kríž vztýčený na Kalvárii bol veľavravným znamením porážky, ktorú nepredvídali. Ak bol ten Ježiš skutočne podľa Božieho srdca, museli dôjsť k záveru, že Boh bol v rukách násilníkov bezmocný, bezbranný, neschopný odporovať zlu.

A tak v to nedeľné ráno títo dvaja utekajú z Jeruzalema. Pred očami majú ešte udalosti utrpenia, Ježišovu smrť; a na duši bolesť nad týmito udalosťami, nakopenú počas núteného sobotného odpočinku. Tá slávnosť Paschy, ktorá mala znieť spevom oslobodenia, sa naopak zmenila na ten najbolestnejší deň ich života.

Opúšťajú Jeruzalem, aby odišli inam, do pokojnej dedinky. Vyzerajú úplne ako ľudia, snažiaci sa zahodiť istú spomienku, ktorá páli. A tak sú na ceste a kráčajú, smutní. Tento scenár, ktorým je cesta, už mal v evanjeliových príbehoch dôležité miesto. Bude nadobúdať stále väčšiu dôležitosť od chvíle, keď sa začne rozprávať príbeh Cirkvi.

Ježišovo stretnutie s týmito dvoma učeníkmi sa zdá byť úplne náhodné: pripomína jedno z mnohých stretnutí, ktoré sa v živote prihodia. Dvaja učeníci kráčajú zamyslení a ktosi neznámy sa k nim pridá. Je to Ježiš; avšak ich oči nie sú schopné ho rozpoznať. A tak Ježiš začína svoju „terapiu nádeje“. To, čo sa odohráva na tejto ceste predstavuje terapiu nádeje. Kto ju vykonáva? Ježiš.

Predovšetkým sa pýta a počúva: náš Boh sa nenatíska. Aj keď už pozná príčinu sklamania tých dvoch, dáva im čas, aby si mohli do hĺbky premerať tú trpkosť, ktorá ich ovládla. Výsledkom je vyznanie, ktoré je akýmsi refrénom ľudskej existencie: «A my sme dúfali, ale...» (v. 21).

Koľko smútku, porážok, koľko neúspechov je v živote každého človeka! Koniec koncov sme všetci tak trochu ako tí dvaja učeníci. Koľkokrát v živote sme dúfali, koľkokrát sme sa cítili byť len na krôčik od šťastia, a potom sme sa ocitli na zemi, sklamaní. Avšak Ježiš kráča so všetkými malomyseľnými, čo idú so sklonenou hlavou. A kráčajúc s nimi  s ohľaduplnosťou, dokáže im prinavrátiť nádej.

Ježiš k nim hovorí predovšetkým cez Písmo. Ten, kto berie do ruky Božiu knihu, nenarazí na príbehy o jednoduchom hrdinstve, bleskové dobyvateľské výpravy. Skutočná nádej nikdy nevyjde lacno: vždy prechádza cez porážky. Nádej toho, kto netrpí, ňou možno ani nie je.

Bohu sa nepáči byť milovaný spôsobom, akým by bol milovaný veliteľ vedúci svoj ľud k víťazstvu hubiac svojich protivníkov v krvi. Náš Boh je drobným svetielkom žiariacim v chladný a veterný deň, a akokoľvek krehká sa zdá byť jeho prítomnosť na tomto svete, on si zvolil miesto, ktorým my všetci pohŕdame.

Potom Ježiš pre dvoch učeníkov opakuje kľúčové gesto každej eucharistie: berie chlieb, dobrorečí, láme ho a rozdáva. Nie je vari v týchto niekoľkých gestách celý Ježišov príbeh? A nie je v každej eucharistii aj znamenie toho, čím má Cirkev byť? Ježiš nás berie, žehná nám, „láme“ náš život – lebo neexistuje láska bez obety – a ponúka ho ostatným, ponúka ho všetkým.

Stretnutie Ježiša a dvoch Emauzských učeníkov je rýchlym stretnutím. Je v ňom však celý osud Cirkvi. Hovorí nám o tom, že kresťanské spoločenstvo nie je uzavreté v akomsi opevnenom hrade, ale že kráča vo svojom najvitálnejšom prostredí, totiž na ceste. A tam stretáva ľudí s ich nádejami a s ich sklamaniami, neraz vážnymi.

Cirkev načúva príbehom všetkých, tak ako sa dostávajú na povrch zo skrýše osobného svedomia, aby potom ponúkla Slovo života, svedectvo lásky, lásky vernej až do konca. A tak srdce ľudí opäť začína horieť nádejou.

My všetci sme v našom živote mali ťažké, temné chvíle. Momenty, v ktorých sme kráčali smutní, zadumaní, bez výhľadu, len s múrom pred sebou. A Ježiš je vždy po našom boku, aby nám dodal nádej, aby nám zohrial srdce a povedal: „Napreduj, ja som s tebou. Len ďalej vpred.“

Tajomstvo cesty vedúcej do Emauz je celé tu: aj napriek opačnému zdaniu, sme naďalej milovaní a Boh nás nikdy neprestane milovať. Boh vždy bude kráčať s nami, vždy, aj v tých najbolestnejších chvíľach, aj v tých najhorších momentoch, aj vo chvíľach porážky: je tam Pán. A toto je naša nádej. Poďme vpred s touto nádejou! Lebo on je po našom boku a stále kráča s nami!

Mária Magdaléna ako apoštolka nádeje

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Počas týchto týždňov sa naša reflexia takpovediac pohybuje po okruhu veľkonočného tajomstva. Dnes stretávame tú, ktorá podľa evanjelií ako prvá uvidela zmŕtvychvstalého Ježiša: Máriu Magdalénu. Len nedávno sa skončil čas sobotného odpočinku. V deň utrpenia nebol čas na dokončenie pohrebných obradov; preto vtedy na úsvite plnom smútku idú ženy k Ježišovmu hrobu s vonnými masťami.
Ako prvá prišla ona: Mária z Magdaly, jedna z učeníčok, ktoré Ježiša sprevádzali už z Galiley, slúžiac rodiacej sa Cirkvi. Na jej ceste smerom k hrobu sa odráža vernosť mnohých žien, ktoré sú roky oddané cestičkám cintorína, v spomienke na niekoho, koho už viac niet. Tie najopravdivejšie putá nie sú zničené ani len smrťou: existuje ten, kto aj naďalej miluje, aj vtedy, ak milovaná osoba odišla už navždy.
Evanjelium (porov. Jn 20,1-2.11-18) opisuje Magdalénu, pričom rýchlo zdôrazňuje, že nebola ženou povrchných nadšení. Veď po prvej návšteve hrobu sa sklamaná vracia na miesto, kde sa ukrývali učeníci; oznamuje, že kameň bol odsunutý od vchodu do hrobu a jej prvá hypotéza je tou najjednoduchšou, akú si možno utvoriť: niekto musel Ježišovo telo ukradnúť. Tak prvá zvesť, ktorú nesie Mária, nie je zvesťou o zmŕtvychvstaní, ale o krádeži, ktorú spáchali neznáme osoby, zatiaľ čo celý Jeruzalem spal.
Evanjeliá následne hovoria o druhej Magdaléninej ceste k Ježišovmu hrobu. Bola tvrdohlavá, no nie? Odišla, vrátila sa... a nie a nie sa presvedčiť... Tentokrát je jej krok pomalý, veľmi ťažký. Mária trpí dvojnásobne: predovšetkým pre Ježišovu smrť a potom aj pre nevysvetliteľné zmiznutie jeho tela.
Práve keď sa nahýňa bližšie k hrobu s očami plnými sĺz, Boh ju prekvapuje tým najneočakávanejším spôsobom. Evanjelista Ján zdôrazňuje, nakoľko až bola jej nevidomosť úporná: nevšimne si prítomnosť dvoch anjelov, ktorí jej kladú otázky, nemá čo i len podozrenie, keď za sebou uzrie muža, o ktorom si myslí, že je strážcom záhrady. Naopak, tú najvzrušujúcejšiu udalosť celých ľudských dejín odhalí vtedy, keď je nakoniec oslovená po mene: «Mária!» (v. 16).
Aké pekné je pomyslieť na to, že prvé zjavenie Zmŕtvychvstalého – podľa evanjelií – sa uskutočnilo tak osobným spôsobom! Že je niekto, kto nás pozná, kto vidí naše utrpenie a sklamanie, a kto je kvôli nám dojatý, a kto nás volá po mene. Je to zákon, ktorý nachádzame vrytý do mnohých stránok evanjelia.
Navôkol Ježiša je mnoho osôb hľadajúcich Boha; avšak tou najúžasnejšou skutočnosťou je, že ešte oveľa skôr je to predovšetkým Boh, ktorý si robí starosti o náš život, ktorý ho chce pozdvihnúť a preto nás volá po mene, rozpoznávajúc osobne tvár každého.
Každý človek je jedným príbehom lásky, ktorý Boh píše na tejto zemi. Každý z nás je príbehom lásky Boha. A každého z nás Boh volá vlastným menom: pozná nás po mene, hľadí na nás, očakáva nás, odpúšťa nám, je s nami trpezlivý. Je to pravda, či nie? Každý z nás má túto skúsenosť.
A Ježiš ju oslovuje: «Mária!»: revolúcia jej života, revolúcia určená k pretvoreniu existencie každého muža a ženy, sa začína menom, ktoré zaznieva v záhrade prázdneho hrobu. Evanjeliá nám opisujú Máriinu radosť: Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je radosťou dávkovanou po kvapkách, ale jedným vodopádom zahrňujúcim celý život.
Kresťanská existencia nie je utkávaná z prejemnelých radostí, ale z vĺn zaplavujúcich všetko. Skúste aj vy, s tým nákladom sklamaní a prehier, ktoré si každý z nás nesie v srdci, v tejto chvíli pomyslieť na to, že je nám na blízku Boh, ktorý nás volá po mene a hovorí nám: „Povstaň, prestaň plakať, lebo som ťa prišiel oslobodiť!“ Toto je pekné.
Ježiš nie je tým, kto sa prispôsobuje svetu, tolerujúc, aby v ňom pretrvávala smrť, smútok, nenávisť, morálna skaza osôb... Náš Boh nie je nečinný, ale náš Boh – dovolím si to slovo – je snívajúci: sníva o premene sveta a uskutočnil ju v tajomstve Zmŕtvychvstania.
Mária by chcela objať svojho Pána, avšak on už smeruje k nebeskému Otcovi, zatiaľ čo ona je poslaná priniesť zvesť bratom. A tak tá žena, ktorá bola pred tým, ako stretla Ježiša, v područí zla (porov. Lk 8,2), teraz sa stala apoštolkou novej a najväčšej nádeje. Jej príhovor nech aj nám pomôže prežívať túto skúsenosť: v hodine plaču, v hodine opustenosti počúvať Zmŕtvychvstalého Ježiša, ktorý nás volá po mene a so srdcom plným radosti utekať ohlasovať: «Videla som Pána» (v. 18).
Zmenil som život, lebo som videl Pána! Teraz som iný než predtým, som iným človekom. Zmenil som sa, lebo som videl Pána. Toto je naša sila a toto je naša nádej. Ďakujem.“
V závere generálnej audiencie sa Svätý Otec ako zvyčajne prihovoril chorým a mládeži a osobitne požehnal mladomanželov.
„Dnes slávime liturgickú spomienku sv. Paschala Baylonského, patróna eucharistických združení. Jeho láska k Eucharistii nech vám, milí mladí, ukazuje dôležitosť viery v Ježišovu reálnu prítomnosť. Vás, drahí chorí, nech Eucharistický chlieb podrží, aby ste s vyrovnanosťou čelili skúške. A  pre vás, drahí novomanželia, nech je výživou v ľudskom a duchovnom raste vašej novej rodiny.“

Mária je matkou nádeje

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V našom cykle katechéz o kresťanskej nádeji sa dnes pozrieme na Máriu, Matku nádeje. Mária zažila na svojej púti ako matka viac než jednu noc. Už od prvej zmienky o nej v evanjeliovom príbehu, jej postava vystupuje do popredia ako by bola postavou z akejsi drámy. Nebolo jednoduché odpovedať „áno“ na anjelovo pozvanie: a predsa ona, táto žena v rozkvete mladosti, odpovedá s odvahou napriek tomu, že nevedela nič o osude, ktorý ju očakával. Mária sa nám v tej chvíli javí ako jedna z mnohých matiek tohto sveta, odvážnych až do krajnosti, keď ide o prijatie príbehu nového človeka, ktorý sa rodí vo jej lone. 

To „áno“ je prvým krokom dlhého zoznamu prejavov prejavov poslušnosti – dlhého zoznamu poslušností!, ktoré ju sprevádzajú na ceste materstva. Mária sa tak v evanjeliách javí ako tichá žena, ktorá častokrát nerozumie všetkému, čo sa deje navôkol, ktorá však medituje o každom slove a o každej udalosti vo svojom srdci.

V tejto ochote sa krásne rysuje Máriin spôsob myslenia. Nie je to žena, ktorú deprimujú neistoty života, najmä, keď sa zdá, že nič nejde správnou cestou. Nie je to ani žena, ktorá by násilne protestovala a stavala sa proti osudu života, ktorý nám častokrát odhaľuje nevraživú tvár. Je to naopak žena, ktorá počúva: nezabudnite, že medzi nádejou a načúvaním je vždy silný vzťah a Mária je ženou, ktorá počúva, ktorá prijíma život tak, ako sa nám dáva, teda so svojimi radostnými dňami, ale aj so svojimi tragédiami, ktoré by sme si nikdy nepriali. Až po vrcholnú noc Márie, keď je jej Syn pribitý na drevo kríža. 

Až do toho dňa Mária takmer zmizla z deja evanjelií. Svätopisci naznačujú, že postupne ustupuje zo scény a odmlčuje sa vo vzťahu k tajomstvu Syna, ktorý je poslušný Otcovi. Mária sa však znovu objavuje práve v kľúčovom momente, keď sa veľká časť priateľov rozpŕchla, lebo sa báli. Matky nezrádzajú a v súvislosti s tým okamžikom pri nohách kríža nemôže nikto z nás povedať, ktoré bolo bolestivejším utrpením. Či utrpenie nevinného muža, ktorý zomiera popravou na kríži či agónia matky, ktorá sprevádza posledné chvíle života svojho syna. Evanjeliá sú lakonické a extrémne diskrétne. Prítomnosť Matky opisujú jedoduchým slovesom: ona „stála“ (Jn 19,25). Stála tam. Nehovoria nič o jej reakcii, či plakala alebo neplakala, nič; ani len zmienka, ktorá by opisovala jej bolesť: na tieto detaily sa potom vrhla predstavivosť básnikov a maliarov darujúc nám obrazy, ktoré vstúpili do dejín umenia a literatúry.

Evanjeliá nám však o Márii hovoria iba jedno, že tam „stála“, stála tam, v tom najhroznejšom okamihu, v ukrutnom momente a trpela so Synom. Táto mladá žena z Nazaretu, teraz už po rokoch so šeďou vo vlasoch, znovu zápasí s Bohom, ktorého treba jedine objať a so životom, ktorý dospel na hranicu tej najtemnejšej tmy. Mária „stála“ v tej najtemnejšej tme, avšak „stála“. Neodišla preč. Mária je tam, verne prítomná zakaždým, keď je treba držať zažatú sviečku na hmlistom a tmavom mieste. Ani ona nepoznala osud zmŕtvychvstania, ktorý jej Syn v tej chvíli otváral pre násvšetkých. Je tam z vernosti plánu Boha, za ktorého služobnicu sa prehlásila v prvý deň svojho povolania, ale tiež vďaka svojmu inštinktu matky, ktorá jednoducho trpí zakaždým, keď jej dieťa prechádza nejakým utrpením. Utrpenie matiek! Všetci sme poznali silné ženy, ktoré znášali mnohé utrpenia svojich detí!

Opäť ju nájdeme v prvý deň Cirkvi, ju, Matku nádeje, uprostred toho spoločenstva učeníkov, ktorí sú tak krehkí. Jeden zaprel, mnohí ušli, všetci mali strach (porov. Sk 1,14). Ona tam však jednoducho stála, tým najobyčajnejším spôsobom, akoby to bola úplne prirodzená vec: v prvotnej Cirkvi zahalenej do svetla Zmŕtvychvstania, avšak aj do chvenia prvých krokov, ktoré mala urobiť vo svete.

Preto ju všetci milujeme ako Matku. Nie sme sirotami, máme v nebi Matku, ktorou je Svätá Božia Matka. Učí náš totiž cnosti čakania aj vtedy, keď sa zdá, že všetko stratilo zmysel. Ona vždy dôveruje tajomstvu Boha, aj vtedy, keď sa zdá, že sa vytráca vinou zla sveta. Nech je nám Mária, Matka, ktorú Ježiš daroval nám všetkým, vždy - aj vo chvíľach ťažkostí oporou, nech vždy prehovára do nášho srdca: ,Vstaň. Hľaď vpred. Hľaď na obzor’, lebo ona je Matkou nádeje. Ďakujem.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som vám chcel porozprávať o apoštolskej ceste, ktorú som s Božou pomocou  vykonal v predošlých dňoch v Egypte. Vybral som sa do tejto krajiny na  štvornásobné pozvanie: od prezidenta republiky, od Jeho Svätosti koptského pravoslávneho patriarchu, od veľkého imáma Al-Azharu a od koptského katolíckeho patriarchu. Každému z nich ďakujem za ich skutočne vrúcnu pohostinnosť, ktorú mi venovali. A ďakujem celému egyptskému ľudu za účasť a za jeho srdečnosť, s akou prežíval túto návštevu Petrovho nástupcu.
Prezident a verejní predstavitelia vynaložili mimoriadne úsilie, aby táto udalosť mohla prebiehať tým najlepším spôsobom, aby mohla byť znamením pokoja. Znamením pokoja pre Egypt a pre celý tento región, ktorý žiaľ trpí kvôli konfliktom a terorizmu. Veď mottom cesty bolo: „Pápež pokoja v mierovom Egypte“.
Moja návšteva na Univerzite Al-Azhar, najstaršej moslimskej univerzite a najvyššej akademickej inštitúcii sunnitského islamu, mala dvojaký cieľ: dialóg medzi kresťanmi a moslimami a zároveň šírenie pokoja vo svete. V Al-Azhare sa uskutočnilo stretnutie s veľkým imámom, stretnutie, ktoré sa potom rozšírilo na Medzinárodnú konferenciu za mier. V tomto kontexte som ponúkol reflexiu oceňujúcu dejiny Egypta ako zeme civilizácie a zeme zmlúv.

Egypt je pre celé ľudstvo synonymom starovekej civilizácie, pokladov umenia a poznania; a toto nám pripomína, že pokoj sa buduje prostredníctvom vzdelávania, formovania múdrosti, humanizmu, ktorý má ako integrujúcu súčasť náboženský rozmer, vzťah s Bohom, ako pripomenul vo svojom príhovore veľký imám.
Pokoj sa buduje aj opätovným návratom k zmluve medzi Bohom a človekom, základu zmluvy medzi všetkými ľuďmi, založenej na Desatore zapísanom do kamenných tabúľ na Sinaji, avšak ešte oveľa hlbšie do srdca každého človeka každej doby a miesta; zákon, ktorého zhrnutím sú dve prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.
Tento istý fundament je aj základom budovania sociálneho a občianskeho poriadku, na ktorom sú povolaní spolupracovať všetci občania akéhokoľvek pôvodu, kultúry a náboženstva. Takáto vízia zdravej laickosti vystúpila do popredia vo vzájomne adresovaných príhovoroch spolu s prezidentom Egyptskej republiky, za prítomnosti verejných predstaviteľov krajiny a diplomatického zboru.
Veľké historické a náboženské dedičstvo Egypta a jeho rola v regióne Blízkeho východu mu dodávajú osobitnú úlohu na ceste k takému pokoju, ktorý bude stabilný a trvalý a nebude sa zakladať na práve sily ale na sile práva.

Kresťania v Egypte, rovnako ako v každej inej krajine sveta, sú povolaní byť kvasom bratstva. A toto je možné, ak sami navzájom žijú zjednotení v Kristovi. Jedno mocné znamenie jednoty sme vďaka Bohu mohli vydať spoločne s mojím drahým bratom pápežom Tawadrosom II., patriarchom pravoslávnych koptov.
Aj podpísaním spoločnej deklarácie sme obnovili úsilie spoločne kráčať a angažovať sa za to, aby sa neopakovali krsty udelené v našich príslušných cirkvách. Spoločne sme sa modlili za mučeníkov nedávnych atentátov, ktoré tragicky postihli túto ctihodnú cirkev; a ich krv zúrodnila ekumenické stretnutie, na ktorom sa zúčastnil aj patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ekumenický patriarcha, môj drahý brat.
Druhý deň cesty bol venovaný katolíckym veriacim. Svätá omša slávená na štadióne, ktorý dali k dispozícii egyptskí verejní činitelia, bola oslavou viery a bratstva, pri ktorej sme cítili živú prítomnosť Zmŕtvychvstalého Pána. Komentujúc evanjelium som povzbudil malé katolícke spoločenstvo Egypta, aby znovuprežilo skúsenosť Emauzských učeníkov: aby v Kristovi, v Slove a Chlebe života, vždy nachádzali radosť z viery, horlivosť nádeje a silu lásky na vydávanie svedectva o tom, že „sme sa stretli s Pánom“!
Posledné momenty som prežíval spoločne s kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami a seminaristami v hlavnom seminári. Je tam mnoho seminaristov... a toto je útecha. Bola to liturgia slova, pri ktorej sa obnovovali sľuby zasväteného života. V tomto spoločenstve mužov a žien, ktorí si zvolili darovať svoj život Kristovi pre Božie kráľovstvo, som videl krásu Cirkvi v Egypte a modlil som sa za všetkých kresťanov Blízkeho východu, aby vedení svojimi pastiermi a sprevádzaní zasvätenými osobami, boli soľou a svetlom v týchto krajinách, uprostred týchto národov.
Egypt bol pre nás znamením nádeje, útočiska, pomoci. Keď časť zeme zažívala hlad, Jakub so svojimi synmi sa pobrali tam; potom keď bol Ježiš prenasledovaný, šiel tam. Preto keď vám rozprávam o tejto ceste, zapadá to do rámca témy nádeje: pre nás má Egypt toto znamenie nádeje, ako v dejinách tak i dnes, kvôli tomuto bratstvu, o ktorom som vám prišiel povedať.
Opätovne ďakujem tým, čo umožnili túto apoštolskú cestu, ako aj tým, ktorí k nej rozličným spôsobom prispeli, osobitne mnohým osobám, ktoré obetovali svoje modlitby a utrpenia. Svätá rodina z Nazaretu, ktorá putovala po brehoch Nílu, aby unikla Herodesovmu násiliu, nech žehná a vždy ochraňuje egyptský ľud a vedie ho po ceste prosperity, bratstva a pokoja. Ďakujem.

Sme pútnici vzpriamene kráčajúci v nádeji

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

«Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta» (Mt 28,20). Tieto posledné slová Matúšovho evanjelia sa odvolávajú na prorocké hlásanie, ktoré nachádzame na začiatku: «Dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami» (Mt 1,23; porov. Iz 7,14). Boh bude s nami, po všetky dni, až do konca sveta. Ježiš bude kráčať s nami po všetky dni, až do skončenia sveta.
Celé evanjelium je uzavreté medzi týmito dvoma citátmi, slovami komunikujúcimi tajomstvo Boha, ktorého meno, jeho totožnosť, je „byť-s“. Nie je nejakým izolovaným Bohom, je Boh s nami, osobitne s nami, teda s ľudskými tvormi. Náš Boh nie je akýmsi neprítomným Bohom, utiahnutým do preďalekého neba; je naopak Bohom „nadchnutým“ pre človeka, až tak nežne milujúcim, že je neschopný odlúčiť sa od neho.
My ľudia sme zdatní v pretínaní pút a mostov. On však nie. Ak naše srdce ochladne, to jeho zostáva vždy žeravé. Náš Boh nás vždy sprevádza, aj vtedy, keby sme naňho nešťastne zabudli. Na rozhraní od neviery k viere je rozhodujúce zistenie, že sme milovaní a sprevádzaní naším Otcom, že on nás nikdy nenecháva osamotených.
Naša existencia je putovaním, cestou. Aj tí, čo sú poháňaní nejakou čisto ľudskou nádejou, vnímajú lákanie horizontu, ktoré ich ženie skúmať svet, ktorý ešte nepoznajú. Naša duša je dušou pútnickou. Biblia je plná príbehov pútnikov a cestovateľov. Povolanie Abraháma začína týmto príkazom: «Odíď zo svojej krajiny» (Gen 12,1). A patriarcha zanecháva ten kúsok sveta, ktorý dobre poznal a ktorý bol jednou z kolísok civilizácie jeho doby. Všetko sa sprisahávalo proti zmysluplnosti tej cesty. A predsa Abrahám odchádza. Človek sa nestane zrelým, ak nevníma príťažlivosť horizontu – toho medzníka neba a zeme, ktorý si žiada byť dosiahnutý ľudom pútnikov.
Vo svojom putovaní svetom človek nikdy nie je sám. Zvlášť kresťan sa nikdy necíti byť opustený, lebo Ježiš nás uisťuje o tom, že nás neočakáva len  na konci našej dlhej cesty, ale že nás sprevádza počas každého nášho dňa.
Dokedy až bude trvať Božia starostlivosť o človeka? Dokedy sa Pán Ježiš, ktorý kráča spolu s nami, bude o nás starať? Odpoveď evanjelia nenecháva žiadny priestor pochybnostiam: až do skončenia sveta! Pominie sa nebo, pominie sa zem, ľudské nádeje budú zrušené, avšak Božie slovo je väčšie než všetko a nepominie. A on bude Bohom s nami. Boh Ježiš, ktorý kráča spolu s nami. Nebude takého dňa v našom živote, v ktorom by sme prestali byť predmetom starostlivosti Božieho srdca.
Niekto by však mohol povedať: „Ale, čože to vravíte?“ Hovorím toto: v našom živote nebude takého dňa, v ktorom by Božie srdce prestalo mať o nás starosť. On si o nás robí starosti, kráča spolu s nami. A prečo to robí? Jednoducho preto, lebo nás miluje. Rozumieme tomu? Miluje nás! A Boh sa istotne postará o všetky naše potreby, neopustí nás v čase skúšky a tmy. Táto istota si žiada hlboko sa zahniezdiť v našom vnútri, aby nikdy nevyhasla. Niekto ju volá menom „Prozreteľnosť“. Čiže blízkosť Boha, láska Boha, jeho kráčanie spolu s nami, čo sa nazýva aj „Božia prozreteľnosť“: on sa stará o náš život.
Nie náhodou je medzi kresťanskými symbolmi nádeje jeden, ktorý sa mne veľmi páči: je ním kotva. Ona vyjadruje, že naša nádej nie je vágna; netreba si ju zamieňať s premenlivým pocitom toho, kto chce dychtivo zlepšiť záležitosti tohto sveta len na základe sily vlastnej vôle. Kresťanská nádej totiž korení nie v príťažlivosti budúcnosti, ale v istote toho, čo nám Boh sľúbil a čo uskutočnil v Ježišovi Kristovi. Ak nám on garantoval, že nás nikdy neopustí, ak počiatkom každého povolania je jeho «Nasleduj ma!», s ktorým nás uisťuje, že zotrvá vždy pred nami, prečo sa teda báť?
S týmto prísľubom môžu kresťania kráčať kdekoľvek. Aj krížom cez zranené časti sveta, kde sa veci nevyvíjajú dobre, my sme medzi tými, ktorí aj tam naďalej dúfajú. Žalm hovorí: «I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou» (Ž 23,4). A práve tam, kde sa rozmáha tma, je treba udržiavať zapálené svetielko.
Vráťme sa ku kotve. Kotva je nástroj, ktorý moreplavci hádžu na breh a potom uchopia lano, aby loď priblížili k brehu. Naša viera je kotvou v nebi. My máme náš život ukotvený v nebi. Čo máme robiť? Uchopiť lano: je stále tam. A poďme vpred, lebo sme si istí, že náš život je akoby kotvou, ktorá je v nebi, na tom brehu, ku ktorému prídeme.  
Iste, ak by sme sa spoliehali len na naše sily, mali by sme dôvod cítiť sa sklamaní a porazení, lebo svet sa nám častokrát ukazuje ako vzdorujúci zákonom lásky. Mnohokrát uprednostňuje zákony egoizmu. Ak v nás prežije istota, že Boh nás neopúšťa, že Boh nežne miluje nás i tento svet, potom sa perspektíva mení. „Homo viator, spe erectus“ (Človek pútnik, vzpriamený nádejou), hovorilo sa za starých čias. Ježišov prísľub «Ja som s vami» nám počas cesty pomáha zostať na nohách, vzpriamení, s nádejou, že dobrý Boh už pracuje na realizácii toho, čo sa zdá ľudsky nemožné, lebo kotva je na pobreží neba.
Svätý veriaci ľud Boží sú ľudia, ktorí sú na nohách – „homo viator“ – a kráčajú vzpriamene – „erectus“ – a kráčajú v nádeji. A kamkoľvek idú, vedia, že Božia láska ich predchádza: neexistuje taký kút sveta, ktorý by unikol víťazstvu zmŕtvychvstalého Krista. A aké je víťazstvo zmŕtvychvstalého Krista? Víťazstvo lásky. Ďakujem.“

Milosrdenstvo otvára myseľ a srdce

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Vieme, že každú nedeľu si pripomíname zmŕtvychvstanie Pána Ježiša, ale v tomto období po Veľkej noci sa význam nedele skvie ešte výraznejšie. V cirkevnej tradícii sa táto nedeľa, prvá po Veľkej noci, nazývala „in albis“. Čo to znamená? Týmto výrazom sa chcelo poukázať na obrad, ktorý si konali tí, čo prijali krst pri Veľkonočnej vigílii. Každému z nich odovzdali biele rúcho – „albu“ –, aby sa poukázalo na novú dôstojnosť Božích detí.
Ešte i dnes sa tak robí. Novorodencom sa dáva malá symbolická košieľka, kým dospelí si obliekajú ozajstné biele rúcho v plnom zmysle. Toto biele rúcho sa v minulosti nosilo po celý týždeň, až do tejto nedele, ktorá nesie názov „in albis deponendis“, čiže nedeľa, v ktorú sa odloží biele rúcho. A takto, už bez bieleho rúcha neofyti (novopokrstení) začínali svoj nový život v Kristovi a v Cirkvi.
Je tu aj ďalšia vec. Pri Jubileu v roku 2000 sv. Ján Pavol II. ustanovil, že táto nedeľa bude venovaná Božiemu milosrdenstvu. Skutočne, bola to krásna intuícia, to Duch Svätý ho k tomu inšpiroval. Pred niekoľkými mesiacmi sme uzavreli Mimoriadne jubileum milosrdenstva a táto nedeľa nás pozýva odhodlane pokračovať v milosti, ktorá pochádza z Božieho milosrdenstva.
Dnešné evanjelium rozpráva o zjavení vzkrieseného Krista učeníkom zhromaždeným vo Večeradle (porov. Jn 20,19-31). Sv. Ján píše, že Ježiš, po tom ako svojich učeníkov pozdravil, povedal im: «Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás». Keď to povedal, dýchol smerom k nim a dodal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené» (vv. 21-23).
Hľa, zmysel milosrdenstva, ktorý sa predstavuje práve v deň Ježišovho zmŕtvychvstania ako odpustenie hriechov. Vzkriesený Ježiš odovzdal svojej Cirkvi ako prvú úlohu svoju vlastnú misiu priniesť všetkým konkrétne ohlásenie odpustenia. Toto je prvá úloha: ohlasovať odpustenie. Tento viditeľný znak jeho milosrdenstva so sebou prináša pokoj srdca a radosť z obnoveného stretnutia s Pánom.
Milosrdenstvo sa nám vo svetle Veľkej noci dáva vnímať ako pravá forma poznania. A toto je dôležité: milosrdenstvo je opravdivou formou poznávania. Vieme, že poznávame mnohými formami: poznávame cez zmysly, poznávame prostredníctvom intuície, cez rozum a ešte ďalšími formami. V poriadku. Možno poznávať aj cez skúsenosť milosrdenstva, pretože milosrdenstvo otvára bránu mysle pre lepšie porozumenie Božieho tajomstva a našej ľudskej existencie. Milosrdenstvo nám dáva pochopiť, že násilie, nenávisť a pomsta nemajú žiadny zmysel, a že prvou obeťou je ten, kto v sebe tieto postoje živí, pretože sa oberá o svoju vlastnú dôstojnosť.
Bratia a sestry, milosrdenstvo otvára aj dvere srdca a umožňuje vyjadriť blízkosť predovšetkým k tým, ktorí sú osamelí a vytisnutí na okraj, pretože im dáva pocítiť, že sú bratia a deti jedného Otca. Milosrdenstvo pomáha uvedomiť si, koľkí potrebujú útechu a dáva nachádzať vhodné slová na ich útechu. Milosrdenstvo rozohrieva srdce a robí ho vnímavým na potreby bratov cez delenie sa a spoluúčasť. Milosrdenstvo skrátka zaväzuje všetkých, aby boli nástrojmi spravodlivosti, zmierenia a pokoja. Nikdy nezabudnime, že milosrdenstvo je svorníkom v živote viery a konkrétnou formou, ako robíme viditeľným Ježišovo vzkriesenie.

Nech nám Mária, Matka Milosrdenstva, pomáha veriť a radostne žiť toto všetko.“

Naša viera sa rodí vo Veľkonočné ráno

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa stretávame vo svetle Veľkej noci, ktorú sme slávili a naďalej slávime pri liturgii. Preto by som vám v rámci nášho programu katechéz o kresťanskej nádeji chcel dnes hovoriť o vzkriesenom Kristovi, našej nádeji, tak ako to prezentuje sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom (porov. kap. 15).

Apoštol chce vyriešiť problematiku, ktorá bola istotne v korintskom spoločenstve v centre diskusií. Zmŕtvychvstanie je poslednou z tém, ktorými sa tento list zaoberá, avšak pravdepodobne v poradí podľa dôležitosti je prvou: veď všetko sa opiera o tento predpoklad.

Pavol, keď sa prihovára ku svojim kresťanom, vychádza z nepopierateľného údaja, ktorý nie je výsledkom reflexie nejakého múdreho človeka, ale je faktom, jednoduchým faktom, ktorý sa prihodil v živote niekoľkých osôb. Odtiaľto sa rodí kresťanstvo. Nie je ideológiou, nie je filozofickým systémom, ale cestou viery, ktorá vychádza z udalosti: Ježiš zomrel pre naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vstal z mŕtvych a zjavil sa Petrovi a Dvanástim (porov. 1 Kor 15,3-5). Toto je fakt. Umrel, bol pochovaný, vstal z mŕtvych, zjavil sa. Čiže: Ježiš je živý. Toto je jadro kresťanského posolstva.

Ohlasujúc túto udalosť, ktorá je centrálnym jadrom viery, Pavol trvá predovšetkým na poslednom prvku veľkonočného tajomstva, čiže na skutočnosti, že Ježiš vstal z mŕtvych. Ak by totiž bolo všetko skončilo smrťou, mali by sme v ňom príklad vrcholnej obetavosti, avšak toto by nemohlo vzbudiť našu vieru. Bol to akýsi hrdina? Nie. Zomrel, avšak vstal z mŕtvych. Lebo viera sa rodí zo zmŕtvychvstania. Prijatie toho, že Kristus zomrel a že zomrel ukrižovaním, nie je skutkom viery, je to historický fakt. Naopak veriť, že zmŕtvychvstal, skutkom viery je. Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno.

Pavol zostavuje zoznam osôb, ktorým sa Zmŕtvychvstalý Ježiš zjavil (porov. v. 5-7). Máme tu jeden malý súhrn všetkých veľkonočných príbehov a všetkých osôb, ktoré vstúpili do kontaktu so Zmŕtvychvstalým. Na vrchu zoznamu sú Kéfas, čiže Peter, a skupina Dvanástich, potom „päťsto bratov“, z ktorých mnohí ešte mohli vydať svoje svedectvo, potom sa uvádza Jakub. Posledným v zozname – ako zo všetkých najmenej hodný – je on sám. Pavol sám o sebe hovorí: „Ako nedochôdča“ (porov. v. 8).

Pavol používa tento výraz, lebo jeho osobný príbeh je dramatický: on nebol akýmsi „miništrantom“. Bol prenasledovateľom Cirkvi, hrdým na vlastné presvedčenie; cítil sa byť úspešným človekom, s veľmi jasnou predstavou o tom, v čom spočíva život s jeho povinnosťami. Avšak v tomto dokonalom obraze – všetko bolo u Pavla dokonalé, vedel všetko – v tomto dokonalom obraze života jedného dňa nastane to, čo bolo absolútne nepredvídateľné: stretnutie so Zmŕtvychvstalým Ježišom na ceste do Damasku. Tam nebol len mužom, ktorý spadol na zem: bol osobou uchvátenou udalosťou, ktorá mu prevrátila zmysel života hore nohami. A z prenasledovateľa sa stáva apoštol. Prečo? „Lebo som videl Ježiša živého! Videl som zmŕtvychvstalého Ježiša Krista!“ Toto je základom Pavlovej viery, ako aj viery ostatných apoštolov, viery Cirkvi, aj našej viery.

Aké pekné je pomyslieť, že kresťanstvo je v zásade týmto! Nie je to ani tak naše hľadanie Boha – hľadanie, pravdupovediac také kolísavé –, ale skôr Božie hľadanie nás. Ježiš nás vzal, uchvátil, vydobyl si nás, aby nás už viac nezanechal. Kresťanstvo je milosťou, prekvapením, a z tohto dôvodu si vyžaduje srdce schopné úžasu. Srdce uzavreté, racionalistické, nie je schopné žasnúť a nemôže pochopiť čo je to kresťanstvo. Lebo kresťanstvo je milosťou a milosť vnímame - ba viac, stretávame ju - jedine v úžase zo stretnutia.

A tak, aj keď sme hriešnikmi – a my všetci nimi sme –, ak naše predsavzatia k dobrému zostali na papieri, alebo ak si hľadiac na náš život uvedomíme, že sme nakopili mnoho neúspechov... Na Veľkonočné ráno môžeme konať tak, ako tie osoby, o ktorých hovorí evanjelium: ísť ku Kristovmu hrobu, vidieť veľký kameň odvalený a myslieť na to, že Boh uskutočňuje pre mňa, pre nás všetkých, neočakávanú budúcnosť. Ísť k nášmu hrobu: kúsok z neho máme vo svojom vnútri my všetci. Ísť tam a vidieť, ako je Boh schopný z neho vzkriesiť. Tu je šťastie, tu je radosť, život, kde všetci mysleli, že bude smútok, porážka a temnota. Boh dáva rásť svojim najkrajším kvetom uprostred tých najvyprahnutejších skál.

Byť kresťanmi znamená nezačínať od smrti, ale od lásky Boha k nám, ktorý porazil našu  úhlavnú nepriateľku. Boh je väčší než ničota a stačí jediná zažatá sviečka, aby sme zvíťazili nad tou najtemnejšou z nocí. Pavol volá ako ozvena prorokov: «Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?» (v. 55). Počas týchto veľkonočných dní nosme si toto zvolanie v srdci. A ak sa nás opýtajú na dôvody nášho úsmevu, ktorý rozdávame a nášho trpezlivého delenia sa, vtedy budeme môcť odpovedať, že Ježiš je ešte stále tu, že je aj naďalej živý medzi nami, že Ježiš je tu, na námestí, s nami: živý a zmŕtvychvstalý.

Nádej sveta a nádej kríža

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V uplynulú nedeľu sme si pripomenuli Ježišov vstup do Jeruzalema za slávnostnostného jasotu učeníkov a veľkého zástupu. Tí ľudia vkladali do Ježiša veľké nádeje: mnohí od neho očakávali zázraky a veľké znamenia, prejavy moci a dokonca slobodu od okupujúcich nepriateľov. Kto z nich by si predstavoval, že onedlho potom bude Ježiš naopak pokorený, odsúdený a usmrtený na kríži? Pozemské nádeje tých ľudí sa tvárou v tvár krížu rúcajú. Avšak my veríme, že práve v Ukrižovanom je naša nádej znovuzrodená.

Pozemské nádeje sa zoči-voči krížu rúcajú, avšak znovu sa rodia nové nádeje, nádeje, ktoré pretrvajú navždy.Táto nádej rodiaca sa z kríža je odlišnou nádejou. Odlišuje sa od tých, čo sa rúcajú, od svetských nádejí. O akú nádej však ide pri tejto nádeji rodiacej sa z kríža?

Porozumieť tomu nám pomôžu slová, ktoré vyslovil Ježiš práve po tom, ako vstúpil do Jeruzalema: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). Skúsme pomyslieť na zrnko či na malé semienko, ktoré padne do pôdy. Ak ostane uzavreté v sebe, nič sa neudeje; ak sa naopak rozlomí, otvorí sa, vtedy dá život klasu; najprv klíčku, potom rastline a rastlina prinesie plod.

Ježiš priniesol na svet novú nádej a urobil tak spôsobom semienka: stal sa veľmi maličkým, ako jedno pšeničné zrnko; zanechal svoju nebeskú slávu, aby prišiel medzi nás: „padol do pôdy“. Avšak to ešte nestačilo. Pre to, aby priniesol ovocie, Ježiš žil lásku až do konca, nechal sa rozlámať smrťou tak, ako sa semienko nechá rozlomiť pod zemou. Práve tam, v extrémnom bode svojho poníženia – ktorý je vlastne aj najvyšším bodom lásky – vzklíčila nádej.

Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.

Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.

Keď sa rozhodneme pre Ježišovu nádej, kúsok po kúsku odhaľujeme, že víťazným spôsobom života je spôsob semienka, pokornej lásky. Neexistuje iná cesta k víťazstvu nad zlom a k tomu, aby sa svetu darovala nádej. Vy mi však môžete povedať: „Nie, je to logika prehry!“ Zdalo by sa, že je to prehrávajúca nádej, lebo ten, kto miluje, prichádza o moc. Pomysleli ste na to? Ten, kto miluje, stráca moc, kto daruje, stráca vlastnenie niečoho, a milovať je darovaním.

Logika semienka, ktoré zomrie, logika pokornej lásky, je v skutočnosti cestou Boha, a jedine táto prináša plody. Vidíme to aj na sebe: vlastnenie ženie vždy k túžbe po niečom ďalšom: získal som pre seba jednu vec a rýchlo chcem ďalšiu, oveľa väčšiu, a tak ďalej, a nikdy nie som spokojný. Je to nepekný smäd, však? Čím viac máš, tým viac chceš. Je to nepekné.

Ten, kto je nenásytný, nikdy nie je sýty. A Ježiš to hovorí jasne: «Kto miluje svoj život, stratí ho» (Jn 12,25). Si nenásytný, miluješ vlastnenie mnohých vecí, avšak... všetko stratíš, aj tvoj život, čiže: kto miluje vlastné a žije pre vlastné záujmy, nadúva sa sám sebou a prehráva.

Kto naopak prijíma, je ochotný, slúži, ten žije Božím spôsobom: je teda víťazom, zachraňuje seba samého a druhých; stáva sa semienkom nádeje pre svet. Je pekné pomáhať druhým, slúžiť druhým... Možno sa však unavíme, no nie? Život je taký, avšak srdce sa naplní radosťou a nádejou. A toto je láska a nádej dohromady: slúžiť, darovať.

Zaiste, táto pravá láska prechádza cez kríž, cez obetu, tak ako u Ježiša. Kríž je povinným úsekom cesty, avšak nie je cieľom, je úsekom: cieľom je sláva, ako nám ukazuje Veľká noc. A tu nám na pomoc prichádza ďalší prekrásny obraz, ktorý Ježiš zanechal učeníkom pri Poslednej večeri. Hovorí: «Keď žena rodí, je skľúčená, lebo prišla jej hodina. No len čo porodí dieťa, už nemyslí na bolesti pre radosť, že prišiel na svet človek» (Jn 16,21).

Hľa: darovať život, nie ho vlastniť. A toto je to, čo robia mamy: dávajú ďalší život, trpia, no potom sú radostné, šťastné, lebo darovali ďaší život. Láska dáva radosť, privádza na svetlo život a dáva dokonca zmysel bolesti. Láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. Opakujem: láska je motorom, ktorý poháňa vpred našu nádej. A každý z nás si môže položiť otázku: „Milujem? Naučil som sa milovať? Učím sa každý deň milovať viac?“, lebo láska je motorom poháňajúcim vpred našu nádej.

Drahí bratia a sestry, v týchto dňoch, dňoch lásky, nechajme sa zahaliť tajomstvom Ježiša, ktorý  tak ako pšeničné zrnko nám umierajúc daruje život. On je semienkom našej nádeje. Kontemplujme Urižovaného, zdroj nádeje. Kúsok po kúsku pochopíme, že dúfať s Ježišom znamená naučiť sa vidieť už teraz rastlinu v semienku, Veľkú noc v kríži, život v smrti.

Chcel by som vám dať domácu úlohu. Všetkým nám prospeje zastaviť sa pred Ukrižovaným – všetci máte vo svojom dome kríž – hľaďte na Ukrižovaného a povedzte mu: „S tebou nič nie je stratené. S tebou môžem vždy dúfať. Ty si moja nádej“. Predstavme si teraz kríž a všetci spolu trikrát povedzme Ukrižovanému Ježišovi: „Ty si moja nádej“. Všetci: „Ty si moja nádej“. Hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ešte hlasnejšie! „Ty si moja nádej“. Ďakujem.

Nádej poráža zlo pokorou, milosrdenstvom a miernosťou

„Drahí bratia a sestry dobrý deň!

Prvý list apoštola Petra obsahuje mimoriadny náboj! Je potrebné čítať ho dvakrát, trikrát pre pochopenie tohto mimoriadneho náboja. Dokáže dodať veľkú útechu a pokoj, vnímanie ako Pán je vždy blízko pri nás a nikdy nás neopustí, zvlášť v citlivých a ťažších chvíľach nášho života. Ale v čom je ‚tajomstvo‘ tohto listu a zvlášť časti, ktorú sme si práve vypočuli? Toto je otázka. Viem, že dnes si zoberiete Nový zákon, nájdete Prvý list apoštola Petra a pomaličky, bez náhlenia si ho prečítate, tak aby ste pochopili jeho tajomstvo a jeho silu. V čom je tajomstvo tohto listu?

1. To tajomstvo spočíva v skutočnosti, že tento text má svoje korene priamo vo Veľkej noci, v srdci toho tajomstva, ktoré budeme sláviť, dávajúc nám tak vnímať všetko svetlo a radosť, ktoré pochádzajú zo smrti a zmŕtvychvstania Krista. Kristus skutočne vstal z mŕtvych, a to je pekný pozdrav, ktorým sa môžeme zdraviť počas Veľkej noci: «Kristus vstal z mŕtvych!», ako to robia mnohé národy. Pripomínať si, že Kristus vstal z mŕtvych, je živý medzi nami, je živý a je v každom z nás. A preto nás svätý Peter energicky pozýva adorovať ho v našich srdciach (porov. v. 16). Tam Pán prebýva od chvíle nášho krstu, a odtiaľ naďalej obnovuje nás a náš život, zahrňujúc nás láskou a plnosťou Ducha.Tu vidíme, prečo nám apoštol odporúča preukázať dôvody nádeje, ktorá je v nás (por. v. 16). Naša nádej nie je akási predstava, nie je to pocit, nie je to nejaký mobil či hromada bohatstva: nie! Naša nádej je Osoba, je to Pán Ježiš, ktorého spoznávame živého a prítomného v nás a v našich bratoch, pretože Kristus vstal z mŕtvych. Slovanské národy sa počas Veľkej noci zdravia namiesto «Dobrý deň» či «Dobrý večer» pozdravom: «Kristus vstal z mŕtvych!» «Christos voskrese!». Takto sa ľudia navzájom zdravia a sú šťastní, keď to hovoria! Toto pre nich znamená zaželať si dobrý deň či dobrý večer: «Kristus vstal z mŕtvych!»

2. Chápeme teda, že táto nádej nemá nachádzať potvrdenie len na teoretickej úrovni, v slovách, ale hlavne vo svedectve života, a to tak vo vnútri kresťanskej komunity, ako aj mimo nej. Ak Kristus je živý a prebýva v nás, v našom srdci, tak musíme umožniť, aby sa stal viditeľným, neskrývať ho, dovoliť mu, aby reagoval v nás. Toto znamená, že Pán Ježiš sa stáva stále viac naším vzorom: vzorom života, a my sa musíme učiť správať tak, ako sa správal on. Robiť to isté, čo robil Ježiš. Nádej, ktorá je v nás teda nemôže ostať ukrytá v našom vnútri, v našom srdci. Nuž, bola by to slabá nádej, ak by nemala odvahu vyjsť von a ukázať sa. Ale naša nádej, ako to ukazuje Žalm 33 citovaný Petrom, musí nevyhnutne vytrysknúť navonok, prejaviť sa v ušľachtilej a nezmýliteľnej forme vľúdnosti, rešpektu, dobroty voči blížnemu, dospieť až k odpusteniu tomu, kto nám spôsobuje zlo. Taká osoba, ktorej chýba nádej, nedokáže odpustiť, nedokáže dať útechu odpustenia a mať útechu z odpúšťania. Áno, [musí dospieť až k odpusteniu,] pretože takto konal Ježiš a koná tak naďalej cez tých, ktorí mu dajú priestor vo svojom srdci a vo svojom živote, vo vedomí, že zlo sa neporazí zlom, ale pokorou, milosrdenstvom a miernosťou. Mafiáni si myslia, že zlo sa dá poraziť zlom, a tak sa mstia a robia mnoho vecí, o ktorých my všetci vieme. Ale nepoznajú, čo je to pokora, milosrdenstvo a miernosť. A prečo? Pretože, mafiáni nemajú nádej. Pomyslite na to.

3. Hľa, prečo svätý Peter tvrdí, že «je lepšie trpieť robiac dobre ako robiac zle» (v. 17): nechce povedať, že je dobré trpieť, ale že keď trpíme pre dobro, sme v jednote s Pánom, ktorý akceptoval utrpenie a ukrižovanie pre našu spásu. Keď teda aj my, v malých alebo väčších situáciách nášho života prijmeme utrpenie pre dobro, to je ako keď vysejeme okolo seba semienka zmŕtvychvstania, semienka života, a necháme v tme zažiariť svetlo Veľkej noci. Práve z tohto dôvodu nás apoštol nabáda odpovedať vždy «prajúc dobro» (porov. v. 9): požehnanie nie je formalitou, nie je to len znak slušnosti, ale je to veľký dar, ktorý sme my sami dostali ako prví a s ktorým máme možnosť podeliť sa s bratmi. Je to ohlasovanie lásky Boha, lásky bez miery, ktorá sa nevyčerpá, ktorá sa nestratí a ktorá tvorí skutočný základ našej nádeje. Milí priatelia, rozumieme tiež prečo nás apoštol Peter nazýva «blahoslavenými», keď musíme trpieť pre spravodlivosť (porov. v. 13). Nie je to len z morálneho alebo asketického dôvodu, ale pretože vždy, keď prijmeme miesto posledných a vylúčených alebo keď neodpovieme zlom na zlo, ale odpustíme, bez odplaty, odpustiac a žehnajúc, vždy keď toto urobíme, zasvietime ako živé a žiarivé znaky nádeje, stávajúc sa tak nástrojmi útechy a pokoja, podľa Božieho srdca. Takže, len ďalej s vľúdnosťou, s miernosťou, buďme láskaví a robme dobro aj tým, ktorí nás nemajú radi, alebo nám robia zlo. Vpred!”

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pasáž z Listu sv. Pavla Rimanom, ktorú sme si práve vypočuli, je nám veľkým darom. Vskutku, sme navyknutí uznávať Abraháma za nášho otca vo viere; dnes nám apoštol dáva porozumieť, že Abrahám je pre nás otcom v nádeji; nielen otcom vo viere, ale aj otcom v nádeji. A to preto, že v jeho príbehu už môžeme vnímať ohlasovanie Zmŕtvychvstania, nového života, ktorý víťazí nad zlom a nad samotnou smrťou.

V texte sa hovorí, že Abrahám uveril Bohu, «ktorý oživuje mŕtvych a volá k bytiu to, čoho niet» (Rim 4,17); a potom upresňuje: «neochabol vo viere, ani keď videl, že jeho telo je už odumreté a že je odumreté aj Sárino lono» (Rim 4,19). Toto je skúsenosť, ktorú sme povolaní žiť aj my. Boh, ktorý sa zjavuje Abrahámovi, je Bohom, ktorý zachraňuje, Bohom, ktorý dáva vyjsť z beznádeje a zo smrti, Bohom, ktorý volá k životu.

V Abrahámovom príbehu sa všetko stáva hymnom Bohu, ktorý oslobodzuje a znovuzrodzuje, všetko sa stáva proroctvom. A stáva sa ním pre nás, pre nás, ktorí teraz uznávame a slávime naplnenie toho všetkého v tajomstve Veľkej noci. Veď Boh «vzkriesil z mŕtvych Ježiša» (Rim 4,24), aby sme aj my mohli prejsť zo smrti k životu. A tak sa teda Abrahám naozaj môže nazývať «otcom mnohých národov», keďže žiari ako ohlásenie nového ľudstva – nás! –, vykúpeného Kristom z hriechu a smrti a vovedeného raz a navždy do objatia Božej lásky.

V tejto súvislosti nám Pavol pomáha zaostriť pohľad na veľmi úzke prepojenie medzi vierou a nádejou. Potvrdzuje totiž, že Abrahám «proti nádeji v nádeji uveril» (Rim 4,18). Naša nádej sa nezakladá na ľudskom uvažovaní, na ľudských prognózach a ubezpečeniach; prejavuje sa tam, kde už viac niet nádeje, kde viac niet ničoho, v čo by sme mohli dúfať, presne tak, ako sa to dialo u Abraháma zoči-voči jeho blížiacej sa smrti a neplodnosti manželky Sáry. Pre nich už bol koniec, nemohli mať deti; a tam, práve v tej situácii, Abrahám uveril a dúfal proti každej nádeji.

A toto je veľká vec! Veľká nádej korení vo viere a práve preto je schopná presiahnuť každé obmedzenie nádeje. Áno, lebo sa nezakladá na našom slove, ale na Slove Božom. Takže aj v tomto zmysle sme povolaní nasledovať príklad Abraháma, ktorý aj tvárou v tvár evidentnej skutočnosti, ktorá sa zdá byť odsúdená na smrť, dôveruje Bohu, «pevne presvedčený, že má moc aj splniť, čo prisľúbil» (Rim 4,21).

Rád by som vám položil jednu otázku: My všetci, sme o tomto presvedčení? Sme presvedčení, že Boh nás má rád a že všetko to, čo nám prisľúbil, je ochotný priviesť k naplneniu?  - „Ale otče, koľko sa za to musíme modliť?“ - „Stojí nás to len jedno: otvoriť si srdce“. Otvorte svoje srdcia a táto Božia sila vás bude viesť vpred a vykoná zázračné veci a naučí vás, čo je to nádej. Toto je jediná cena: otvoriť srdce viere a zvyšok už vykoná on.

Toto je paradox, a zároveň je to najsilnejší, najvyšší prvok našej nádeje. Nádej založená na prísľube, ktorý sa z ľudského pohľadu zdá byť neistý a nepredvídateľný, ktorý však nezlyhá ani len zoči-voči smrti, keďže ten, kto dáva prísľub, je Boh vzkriesenia a života. Toto nesľubuje hocikto, to nie! Ten, kto dáva prísľub, je Boh zmŕtvychvstania a života.

Drahí bratia a sestry, vyprosujme si dnes od Pána milosť zostať pevne stáť nie tak na základe našich istôt, našich schopností, ale na základe nádeje vyvierajúcej z Božieho prísľubu, ako ozajstné Abrahámove deti. Keď Boh niečo prisľúbi, svoj prísľub dovedie k naplneniu. Nikdy sa nestane, že by nesplnil svoje slovo. A tak náš život nadobudne nové svetlo, vo vedomí, že ten, ktorý vzkriesil svojho Syna, vzkriesi aj nás a skutočne nás naplno zjednotí so sebou samým, spolu so všetkými našimi bratmi vo viere.

My všetci veríme. Dnes sme všetci na námestí, chválime Pána, budeme spievať Otčenáš, potom prijmeme požehnanie... Nuž, toto sa pominie. Avšak aj toto je prísľubom nádeje. Ak máme dnes otvorené srdce, uisťujem vás, že my všetci sa stretneme na nebeskom námestí navždy, čo sa nikdy neskončí. A toto je ten Boží prísľub. A je to naša nádej, ak otvoríme svoje srdcia. Ďakujem.“

Abrahám je otec vo viere i v nádeji

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V centre evanjelia tejto štvrtej pôstnej nedele sú Ježiš a človek, ktorý bol od narodenia slepý (Jn 9,1-41). Kristus mu vracia zrak a koná tento zázrak istým symbolickým rituálom: najprv zmieša zem so slinou a potrie ňou oči slepého a potom mu nariadi, aby sa šiel umyť do rybníka Siloe. Ten človek ide, umyje sa a znovu získa zrak. Bol slepý od narodenia. Týmto zázrakom sa Ježiš zjavuje a zjavuje sa nám ako svetlo sveta.

A slepý od narodenia predstavuje každého z nás, ktorí sme boli stvorení, aby sme poznali Boha, ale pre hriech sme ako slepí, potrebujeme nové svetlo. Všetci potrebujeme nové svetlo: svetlo viery, ktoré nám daroval Ježiš. V skutočnosti ten slepec z evanjelia sa pri znovuzískaní zraku otvára pre tajomstvo Krista. Ježiš sa ho pýta: „Ty veríš v Syna človeka?“ (v. 35). „A kto je to, Pane, aby som v neho uveril?“, odpovedá uzdravený slepec (v. 36). „Už si ho videl, a je to ten, čo sa rozpráva s tebou“ (v. 37). „Verím, Pane!“ a klania sa Ježišovi.

Táto príhoda nás vedie k zamysleniu sa nad našou vierou, nad našou vierou v Krista, Božieho Syna, a rovnako tiež odkazuje na krst, ktorý je prvou sviatosťou viery: sviatosťou, ktorá nám umožňuje „vyjsť na svetlo“ prostredníctvom znovuzrodenia sa z vody a Ducha Svätého; tak ako sa to stalo s mužom slepým od narodenia, ktorému sa otvorili oči po tom, ako sa vodou umyl v rybníku Siloe. Muž slepý od narodenia, ktorý bol uzdravený, predstavuje nás, vtedy keď si neuvedomujeme, že Ježiš je svetlo, že je „svetlo sveta“, keď sa pozeráme inam, keď sa radšej spoliehame na malé svetielka, keď tápame v tme.

Skutočnosť, že slepec nemá meno, nám pomáha vidieť samých seba s našou tvárou a naším menom v jeho príbehu. Aj my sme boli Kristom „osvietení“ v krste, a sme teda povolaní konať ako deti svetla. A správať sa ako deti svetla si vyžaduje radikálnu zmenu myslenia, schopnosť posudzovať ľudí a veci podľa iného rebríčka hodnôt, ktorý pochádza od Boha. Sviatosť krstu si v skutočnosti vyžaduje rozhodnutie žiť ako deti svetla a kráčať vo svetle.

Keby som sa vás teraz opýtal: „Veríte, že Ježiš je Boží Syn? Veríte, že vám môže premeniť srdce? Veríte, že vám môže dať vidieť realitu tak ako ju vidí on, nie ako ju vidíme my? Veríte, že on je svetlo, dáva nám pravé svetlo?“ Ako by ste odpovedali? Každý nech odpovie vo svojom srdci.

Čo znamená mať pravé svetlo, kráčať vo svetle? Znamená to predovšetkým zanechať falošné svetlá: chladné a chabé svetlo predsudkov voči druhým, lebo predsudky skresľujú skutočnosť a zaťažujú nás odporom voči tým, ktorých posudzujeme bez milosrdenstva a odsudzujeme ich bez šance sa odvolať. Toto je na dennom poriadku! Keď ohovárame druhých, nekráčame vo svetle, ale kráčame v tme. Ďalším falošným svetlom, vábivým a nejednoznačným, je  osobný prospech: ak hodnotíme ľudí a veci na základe kritéria nášho úžitku, nášho pôžitku, našej prestíže, nie sme pravdiví vo vzťahoch a v situáciách. Ak ideme touto cestou hľadania iba vlastného záujmu, kráčame vo tme.

Nech nám Svätá Panna, ktorá ako prvá prijala Ježiša, svetlo sveta, vyprosí milosť nanovo prijať v tomto Pôstnom období svetlo viery, znovuobjaviac neoceniteľný dar krstu, ktorý sme my všetci prijali. Nech nás toto nové poučenie premení v postojoch a skutkoch, aby sme aj my, počnúc našou biedou, našim málom, boli nositeľmi lúčov Kristovho svetla.